Náš príbeh

Československé (dnes České a slovenské) združenie vzniklo z potreby silnej ústrednej organizácie českých a slovenských krajanov, ktorá by pomohla prispieť počas druhej svetovej vojny k oslobodeniu Československa. Hoci takáto potreba existovala už počas prvej svetovej vojny, jednotný cieľ mnohých záujmovo rozdielnych spoločností a klubov sa našiel až v roku 1939, keď ČSR stratila svoju nezávislosť. Pod vedením slovenského Kanaďana Štefana Rudinského z Montrealu a českého Kanaďana Gustava Prístupu z Toronta boli prekonané prekážky brániace zjednoteniu. Vznikol spoločný výbor národných organizácií, ktorý sa zišiel 7. mája 1939 v Toronte. Tu bolo rozhodnuté o založení Národného združenia Slovákov, Čechov a Podkarpatských Rusínov v Kanade.

V dňoch 24.–25. júna 1939 sa konal prvý kongres v torontskom kostole Church of All Nations. Za prítomnosti 140 delegátov bol zvolený výkonný výbor, na čele ktorého stáli Štefan Rudinský ako predseda a Karel Buzek ako generálny tajomník. Pôvodný názov bol čoskoro zmenený na Československé národné združenie v Kanade (ČSNZ). So Združením aktívne spolupracovali prakticky všetky české a slovenské organizácie s výnimkou separatisticky orientovanej Slovenskej ligy. Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 sa Liga ocitla v zložitej situácii. Mnoho jej vodcov sympatizovalo s Tisovým autoritatívnym režimom a s Hlinkovou ľudovou stranou. Slovenská liga síce pomáhala kanadskému vojnovému úsiliu zbierkami peňazí pre Červený kríž, ale vždy tak činila oddelene od zvyšku českej a slovenskej komunity zjednotenej v Československom národnom združení.

Z vlastnej iniciatívy i zo všeobecného záujmu boja proti nacistickému Nemecku Združenie rýchlo rástlo – zo 46 miestnych pobočiek v roku 1939 až na 86 s približne 6 500 členmi na konci roku 1942. Tento vývoj podporili cesty organizované naprieč Kanadou, od východného k západnému pobrežiu. Prvú z týchto ciest podnikli Karel Buzek a vedúci slovenský člen Združenia Peter Klimko. Ďalšiu cestu umožnili kanadské kluby senátorovi Vojtovi Benešovi, staršiemu bratovi prezidenta Edvarda Beneša, a dvom predstaviteľom československých zahraničných síl – plk. Janovi Ambrušovi a kpt. Rudolfovi Nekolovi. Posledný menovaný sa po komunistickom prevrate v roku 1948 vrátil do Kanady, stal sa kanadským občanom a vydavateľom týždenníka Nový domov (New Homeland). Združenie spravovalo československý vojnový dobročinný fond v Kanade a vyzbieralo približne 330 000 kanadských dolárov na rôzne účely spojené s vojnou a oslobodením Československa. Prispelo tiež k tomu, že kanadská vláda začala od apríla 1941 považovať príslušníkov československej menšiny v Kanade za občanov spojeneckej krajiny.

Na kongrese v novembri 1945, ktorý viedol slovenský Kanaďan z Windsoru Ján Gažo, boli stanovené tri hlavné úlohy: podpora kanadského občianstva, udržiavanie českého a slovenského kultúrneho dedičstva a materiálna pomoc starej vlasti zničenej vojnou. Posledný z týchto cieľov sa mohol realizovať po tom, čo sa generálny tajomník ČSNZ Karel Buzek stal aj výkonným riaditeľom kanadského spojeneckého podporného fondu Canadian United Allied Relief Fund.

Po vojne sa aktivita ČSNZ presunula z politickej do sociálnej oblasti, od zahraničných problémov k domácim. V rokoch 1946 a 1947 Združenie predložilo dva obsiahle listy kanadskému senátnemu výboru pre imigráciu a prácu, v ktorých požadovalo určité legislatívne zmeny, z ktorých mnohé boli v nasledujúcich rokoch prijaté. Česká a slovenská komunita začala v tomto období budovať Masarykovu halu a Masarykov ústav (Masaryk Memorial Institute) v Scarborough, súčasti metropolitného Toronta.

Združenie pohotovo reagovalo na prevzatie moci komunistami v ČSR vo februári 1948 a začalo sponzorovať kanadský fond pre československých utečencov. Medzi novými prisťahovalcami a starousadlíkmi v Kanade došlo k rozkolu, ktorý zabránil efektívnejšej práci ČSNZ najmenej na osem rokov (1948–1956). V roku 1949 sa síce podarilo založiť Kanadský fond pre československých utečencov (Canadian Fund for Czechoslovak Refugees), ktorý pri Združení funguje dodnes, avšak najmä medzi sociálne slabšími emigrantmi z 20. a 30. rokov sa znova pokúšala pôsobiť komunistická strana. Udalosťou, ktorá pomohla krajanov stmeliť, bola maďarská revolúcia v roku 1956. Za predsedníctva Franka Němca, ktorý bol československým veľvyslancom v Kanade pred rokom 1948, sa Združenie vrátilo k pokojnej a užitočnej práci.

V 60. rokoch sa aktivita ČSNS zvýšila, opäť rástol počet pobočiek. Predsedom sa stal Anthony Daičar z mestečka Batawa, založeného Tomášom Baťom, za generálneho tajomníka bol zvolený Jiří Corn. Významným funkcionárom Združenia z radov členov Československej národne sociálnej strany v exile bol aj prof. Vladimír Krajina. Hoci sa členské príspevky v porovnaní s vojnovým obdobím znížili na jednu pätinu, bolo z nich stále možné financovať organizovanie bazárov, tanečných zábav, divadelných predstavení a ďalších spoločenských podujatí. Významným projektom bola iniciatíva ČSNS vedúca k zriadeniu samostatnej katedry pre českú a slovenskú literatúru na Torontskej univerzite.

Československé národné združenie v Kanade, ktoré sa od roku 1984 nazývalo iba Československé združenie a po rozdelení Československa sa premenovalo na České a slovenské združenie v Kanade – ČSSK (Czech and Slovak Association of Canada), neúnavne poskytovalo podporu a pomoc českým a slovenským utečencom a v tomto zmysle udržiavalo styky s federálnou a provinčnými vládami v Kanade. V kanadskej politike, usilujúcej sa o vytvorenie multikultúrnej spoločnosti, zohrávajú krajanské spolky a organizácie tradične významnú úlohu. Stojí za zmienku, že Združenie bolo jednou z 36 krajanských organizácií zastúpených v Kanadskej etnokultúrnej rade, ktorá sa podieľala na presadení dodnes platného multikultúrneho zákona C 96.

V roku 1999 ČSSK oslávilo 60. výročie svojho trvania. V januári 2000 malo 14 pobočiek v rôznych kanadských provinciách s celkovo asi 3 800 platiacimi členmi, a to v mestách: Batawa-Belleville, Calgary, Edmonton, Halifax, Hamilton, Kingston, Kitchener-Waterloo-Guelph, London, Montreal, Ottawa, Toronto, St. Catharines, Vancouver a Winnipeg. Vrcholným orgánom Združenia je výročné zasadnutie (kongres), ktoré každoročne schvaľuje finančné výkazy a správy jednotlivých zástupcov a výborov. Medzi kongresmi riadi Združenie Národná rada, ktorá pozostáva zo siedmich volených zástupcov, štyroch predsedov stálych výborov (imigračný, sociálny, organizačný a integračný, kultúrny a informačný) a zo 6 – 12 volených členov. V rade taktiež zasadá bývalý predseda z predchádzajúceho funkčného obdobia, ktoré trvá dva roky. Združenie má svojich zástupcov pre západnú, strednú a východnú Kanadu, revízorov a päťčlenný zmierovací súd na urovnávanie sporov medzi členmi. Šesťdesiat percent výdavkov spojených s vedením imigračnej agendy v torontskom ústredí hradí kanadská federálna vláda, zvyšok pokrývajú členské príspevky. Tlačovým orgánom Združenia je Věstník ČSSK/CSAC Newsletter, jednotlivé pobočky okrem toho vydávajú vlastné periodiká.

Torontská pobočka ČSSK v súčasnosti pre svojich členov organizuje tanečné kurzy, besedy, literárne podujatia v českej reštaurácii U Vlastičky a koncerty starej českej hudby. Z iniciatívy Petra Munka pravidelne vychádza prehľad článkov z anglo-amerického tlače o Českej republike. Televízne štúdio Okno (Josef Čermák a režisér Milo Kubík) zaznamenáva mnoho významných kultúrnych a politických podujatí, na ktorých sa Združenie podieľa. Spomenúť môžeme napríklad koncert k 60. výročiu vzniku ČSR v roku 1988, návštevu prezidenta Václava Havla v roku 1990, prvú inscenáciu Predanej nevesty v Kanade, ktorá sa hrala v Toronte v roku 1994, a od roku 1990 zaznamenávané predstavenia Nového divadla, organizované v spolupráci s českými a slovenskými profesionálnymi hercami. Mimoriadnu dokumentárnu a historickú hodnotu majú profily významných osobností československého exilu v Kanade (Josef Škvorecký, Zdena Salivarová, Tomáš Baťa, Ota Hora, Karel Buzek, Jiří Corn, Rudolf Hásek, Oskar Morawetz, Ján Smerek, Otakar Širek, Anna Šireková, Emilie Peřinová, Jiří Traxler, Jan Waldauf, Walter Dufek, Milo Komínek) a prof. H. G. Skillinga, kanadského historika zaoberajúceho sa československými dejinami. Chýba však profil Vladimíra Krajinu, s ktorým redaktorka Anita Machová aspoň zaznamenala rozhlasový rozhovor pre Radio Canada International.

V spolupráci s touto televíznou skupinou natočila Česká televízia Ostrava v roku 1992 štvordielny seriál o českých a slovenských krajoch v Kanade pod názvom Kanadská mozaika (1. Drsná i vlídna, 2. Torontské snívanie, 3. Podnikanie ako sen, 4. Človek nie je nikde sám).

Kontakty ČSSK s domovom boli nadviazané po roku 1989. Na spoločných stretnutiach so zástupcami zahraničného výboru Poslaneckej snemovne ČR pre styky s krajanmi a komisie pre krajanov Senátu ČR sa v priebehu 90. rokov prerokovávali otázky dvojitého občianstva, korešpondenčného volebného práva, dokončenia reštitúcií osobného majetku a uľahčenia návratu krajanov do vlasti. Krajanské organizácie v Kanade na väčšine rokovaní zastupoval Miloš Šuchma z Ottawy. Počas leta a jesene 1997 Združenie zorganizovalo zbierku na pomoc oblastiam postihnutým povodňami. Suma vo výške 100 000 kanadských dolárov bola zaslaná do vlasti prostredníctvom Červeného kríža.